Skip to content

Ako mi „zázračná“ Tajovská koučovňa navždy zmenila život

Rok 2020 bol pre mňa najlepším v mojom doterajšom živote. Blízki kamaráti vedia, že to isté som hovoril o roku 2019, 2018, 2017 aj 2016. A vždy to bola pravda. Každý rok bol následne lepší a lepší.

Hlavným definujúcim faktorom, prečo bol pre mňa rok 2020 suverénne tým najlepším, bolo absolvovanie polročného koučingového výcviku u Kláry Giertlovej (známej ako „Kiri“) v Tajovskej koučovni. Absolútne to pre mňa zmenilo dejovú líniu tohto roku a aj všetkých ďalších rokov odteraz.

Chcete vedieť ako? Rozpoviem vám teda ďalší príbeh 🙂

Počas Vianoc 2019 sa vo mne začalo rodiť rozhodnutie vrátiť sa z Londýna naspäť na Slovensko. Kto by ste chceli získať hlbší kontext, tak odporúčam prečítať si môj predošlý článok „27 rokov v karanténe alebo Ako som prijal samého seba a začal sa mať rád“.

Rozhodovací proces bol pomerne krátky, a v priebehu 7-10 dní som v tom mal jasno. Kašlem na Londýn a naháňanie sa za rýchlym kariérnym úspechom a vraciam sa naspäť, za kamarátmi a rodinou. Do prostredia, ktoré mi poskytne maximálnu podporu pri budovaní môjho mentálneho zdravia.

„Hmmm, to je síce pekné, Valerián, že sa o seba takto pekne staráš, a takto na seba myslíš a už si sa zbavil tej chorobnej túžby naháňať sa za externou validáciou v podobe čo najrýchlejšieho vybudovania veľkej miliardovej firmy, ale čo chceš teda robiť ďalej?“ Pýtal som sa samého seba.

Keď mám byť úplne úprimný, tak vtedajšie otázky, ktoré som sa sám seba pýtal boli oveľa vágnejšie. Ale takto nejako by to vyzeralo, keby som sa tie otázky vtedy samého seba pýtal s dnešnými vedomosťami a úrovňou sebapoznania.

Rovnaký „disclaimer“ sa samozrejme vzťahuje na celý príbeh. V tých okamihoch som v tom nemal ani zďaleka tak jasno, ako o tom píšem s dostatočným odstupom a reflexiou dnes.

Jasnú odpoveď na otázku čo ďalej som vtedy nemal. Ale…

Niekde v pozadí mi blikla kontrolka. Čo takto skúsiť koučingový výcvik a stať sa koučom? Viacero kamarátov či kamarátiek mi v minulosti hovorilo, že im pomáham sa rozvíjať, kladiem dobré otázky, a som pre nich niečo ako kouč. Tiež mi táto profesia vyšla ako druhá najlákavejšia pre mňa (po podnikaní), keď sme si v rámci kurzu v Nexterii dizajnovali kariérne možnosti.

Samému sebe som to vtedy zaobalil do toho, že to absolvujem a koučovanie bude mojou kariérou.

Ak by som bol však k sebe maximálne úprimný, tak by som si priznal, že mojou primárnou motiváciou bolo poraziť zákerného súpera – depresie, panické záchvaty, pocity, že nie som dosť dobrý, aby ma niekto niekedy miloval a strach o seba a svoj život. S týmto súperom som bojoval väčšinu môjho života.

Po niekoľkých náročných a tvrdých kolách v boxerskom ringu za posledné roky však bol tento súper našťastie na kolenách. Ale stále schopný postaviť sa a bojovať ďalej. Potreboval som mu preto uštedriť tvrdú ranu z ktorej sa už nespamätá. A to sa mi podarilo práve vďaka koučingovému výcviku.

A ako som sa vlastne dostal ku kurzu v Tajove?

Bolo to cez odporúčanie. Kamarát, ktorému som dôveroval, absolvoval ten istý výcvik rok predtým. Nedá sa povedať, že by mi ho úplne priamo odporúčal, akurát ho raz za čas spomenul…čo ma najviac presvedčilo, boli veľké zmeny, ktoré som na ňom videl. Jednoducho som sa chcel stať človekom, akým sa jemu kurz pomohol stať.

Okrem neustáleho kladenia veľmi užitočných otázok až po nekonečnú dôveru v schopnosti ľudí okolo neho a celkovo neobmedzený ľudský potenciál. Zároveň dôveru v moje schopnosti a môj potenciál. Aj ja som sa chcel naučiť takto dávať dôveru ľuďom okolo mňa a hlavne dôverovať sebe samému.

Začínajú sa diať zázraky

A tak som hneď po rozhodnutí, že absolvujem výcvik, zamieril na stránku Kouč.sk. Bol štvrtok, začiatok januára…po prezretí stránky som zistil, že najbližší turnus začína akurát nasledujúcu stredu.

Bola tam aj poznámka, že posledné registrácie sa prijímajú štyri týždne pred začiatkom kurzu. S malou dušičkou som teda napísal mail s otázkou, či by sa náhodou nenašlo jedno voľné miesto.

Na druhý deň som našiel odpoveď, že jedno miesto by bolo predsa len voľné. Osud mi hral do karát! Ako som sa dozvedel neskôr, tak pôvodný začiatok kurzu bol posunutý z decembra na január, lebo niektorým účastníkom nepasoval decembrový úvodný termín.

Vďaka pánu Bohu!

Keďže pondelok bol sviatok Troch kráľov, tak som uhradil prvú polovicu ceny kurzu až utorok. A v stredu som už cestoval na oficiálny začiatok. Ráno z Bratislavy do Banskej Bystrice vlakom a následne z Bystrice do Tajova taxíkom.

Bol som veľmi nervózny, ako vždy keď som skúšal niečo nové a hlavne keď som išiel do kolektívu, kde vôbec nikoho nepoznám. Nervozita sa ešte prehĺbila, keď som prišiel na miesto a začal som nadobúdať pocit, že všetci sú úplne odlišní odo mňa.

Všetci ostatní účastníci boli odo mňa starší (mal som vtedy 27 rokov), najmladší o niekoľko rokov, najstarší o desiatky rokov. Všetci tiež prišli na rozdiel odo mňa na vlastných autách a všetci mali do nejakej miery úspešne rozbehnuté kariéry či už v oblasti rozvoja ľudí alebo v inom smere, ktoré im umožňovali investovať štvorcifernú sumu za tento kurz.

Nuž, ja som žiadnu úspešne rozbehnutú kariéru vtedy nemal, ani žiaden pravidelný príjem a za výcvik som vysolil všetky peniaze, ktoré som mal (aj tie, ktoré som ešte nemal 😛 )

Moja nervozita však opadla veľmi rýchlo, už po prvom cvičení, ktoré sa volalo „pozitívne ohováranie“.

V rámci neho som vytvoril dvojicu s Jarkou a Tomášom (pozdravujem!). Dvaja ľudia si vždy sadli za toho tretieho a snažili sa v priebehu dvoch minút (bez toho, aby sme sa poznali vopred) vymenovať čo najviac pozitívnych vlastností, ktoré by mohol mať ten tretí pred nimi. Po dvoch minútach sa tretí človek otočil a povedal, čo sa mu na tom ohováraní páčilo a v čom sa tá dvojica trafila.

Aj vďaka tomuto cvičeniu som zistil, že hoci sme boli v kurze vekovo a kariérne veľmi odlišní a rôznorodí, tak nás všetkých spája láska k rozvíjaniu ľudí a k rozvíjaniu samých seba.

Keď si sa v tejto vete našiel či našla, tak určite odporúčam koučingový výcvik všetkými desiatimi!

Následne druhý večer výcviku sa stal menší zázrak. Po skončení oficiálneho programu sme sedeli dole v koučovskej Tajovni, kde sme boli aj ubytovaní, dole v “sklípku”, popíjali a kecali o všetkom možnom. Zrazu si výcvikový kolega a budúci kouč Vladko sadol za klavír a začal hrať.

Bolo to nádherné. Myslím, že hral skladbu “River flows in you” od Yirumu. Zatvoril som oči a snažil som sa si to vychutnať. A zrazu sa to stalo. Moment absolútneho sebaprijatia.

Videl som pred očami dnešného 27-ročného Valeriána ako objíma malého Valeriánka vo všetkých tých hrôzostrašných situáciách, ktoré sa mu počas života diali.

…a tiež ako mu hovorí, že sa nemusí báť, že je silný a odvážny, a že jedného dňa to bude v poriadku. Že môže byť hrdý na to, kým je. Že sa už viac nemusí skrývať. Že jeho hodnota nie je nižšia, ale rovnaká ako hodnota ostatných ľudí. Že nemusí o sebe pochybovať a môže už mať sám seba konečne rád, takého aký je. Že je „good enough“ na to, aby ho ľudia okolo neho milovali.

Bolo to tak krásne a čarovné…

Ešte skôr v rovnaký deň som tiež viedol svoj prvý „echt“ koučingový rozhovor. A s úspešným koncom, keďže koučovacia partnerka si podľa vlastných slov prišla na to, čo potrebovala.

Veľmi pozitívne hodnotím túto metódu „learning by doing“, ktorá sa niesla celým kurzom.

Nedostávali sme žiadne poučky, čo a ako máme robiť. Iba všeobecné princípy, do ktorých nás nabádali, aby sme ich čím skôr a čo najviac začali využívať v praxi a následne sa fokusovali na to, čo nám už funguje a na tom stavali ďalej.

Z Tajova som tak po troch dňoch odchádzal s veľkou nádejou do budúcna…

Chcel som sa stať skvelým koučom a ako som sa dozvedel, tak skvelý kouč maximálne dôveruje v schopnosti a zdroje svojho koučovacieho partnera a v to, že čokoľvek potrebuje, tak už má v sebe. Tým, že som sa snažil veriť v tieto veci u iných ľudí, som automaticky začal viac dôverovať aj vo svoje schopnosti a zdroje.

Krátko po výcviku som absolvoval moju poslednú hodinu psychoterapie. Začal som dôverovať samému sebe natoľko, že som sa rozhodol ďalej kráčať už sám, bez takejto formy mentálnej podpory.

A keby niečo, tak stále tu boli kolegovia z kurzu, s ktorými sme sa navzájom začali koučovať v rámci tréningu už po prvom module.

Svoj prvý koučovací rozhovor mimo brán výcviku a s niekým „externým“ som si trúfol viesť pár týždňov po konci prvého modulu. Nešlo mi to ani zďaleka podľa predstáv a otázky, ktoré som chcel položiť, som mal naučené naspamäť. Ale verím tomu, že pre koučovaciu partnerku to bolo aspoň do nejakej miery užitočné.

Možno sa pýtate, kto je to vlastne ten koučovací partner?

Je to ten človek, ktorému ja ako kouč kladiem užitočné otázky. Už od prvého dňa sme boli vedení tomu, že my nekoučujeme „niekoho“ ale koučujeme „s niekým“. Je to rovnocený vzájomný proces, kde nehrá hlavnú úlohu kouč, ale človek spolu s ktorým koučuje,a ten si ten rozhovor vedie sám presne tam kam potrebuje.

Čiže preto koučovací partner!

Konečne slobodný a sám sebou

V rámci prestávky medzi prvým a druhým modulom sa mi podarilo nakoniec nakoučovať desiatky hodín. Či už s mojou koučovskou dvojičkou z kurzu Stankom, alebo s kamarátmi, ktorým som to ponúkol zadarmo, respektíve výmenou za pozvanie na kávu 🙂

Medzi prvým a druhým modulom sa na Valentína v Tajove konal špeciálny dobrovoľný workshop s Petrom Szabóm, jedným z najznámejších koučov v rámci koučingu zameraného na riešenia, na ktorom bol postavený náš koučingový výcvik (Solution-focused coaching).

Spolu so Stankom a viacerými ďalšími účastníkmi nášho kurzu sme sa rozhodli, že si to nenecháme ujsť.

A musím povedať, že to maximálne stálo za tú cestu z Bratislavy do Tajova na tri hodiny a následne hneď späť. Témou bolo „Ako sa naučiť lepšie počúvať“ ale zobral som si z toho oveľa viac. Hlavne vďaka tomu, že to nebol workshop ako iný. Lektor nám nedával žiadne poučky ani návody. iba sa nás pýtal užitočné otázky a občas zazdielal nejaký príbeh.

Hlavná myšlienka, ktorú som si odtiaľ zobral, bola, že sa chcem zbaviť potreby mať všetko maximálne pod kontrolou (nielen vrámci koučinového rozhovoru).

Dodnes mám v hlave Petrovu metaforu. Nie ten sa vie dobre bicyklovať, ktorý kŕčovito zviera držadlá bicykla. Ale ten, kto ich má počas bicyklovania voľne pri tele…

A aby toho nebolo málo, tak na záver položil jednu z najsilnejších a najužitočnejších otázok, aké som kedy dostal. „Ak by bol dnešok vďaka tomuto workshopu začiatkom toho najúžasnejšieho sebarozvoja, aký si len viete pre seba predstaviť, tak ako by ten život vyzeral?“ V tom momente moja kreativita začala fungovať na plné obrátky…

Následný marcový druhý modul bol snáď ešte zázračnejší ako ten prvý. Každý účastník už prišiel s vlastnými koučingovými skúsenosťami, a tak to začalo naberať tie správne grády.

Jedným z nových typov koučovania, ktoré sme si skúšali, bolo koučovanie v exteriéri s využitím prvkov nachádzajúcich sa v prírode. Takto som sa dostal ku koučovaniu so spolúčastníčkou kurzu, Maťkou.

A zrazu sa to opäť udialo niečo zázračné…

V jednom momente som cítil, že som napojený na ňu a na jej emócie. Bol to znak toho, že sa mi konečne podarilo zbaviť sa potreby mať všetko pod absolútnou kontrolou. Že sa mi podarilo zbúrať ten železobetónový sarkofág postavený na základoch strachu, ktorý mi bránil prežívať akékoľvek pocity a emócie.

Bol to neuveriteľný pocit!

V ten večer nám vedúca kurzu Kiri predstavila ďalší užitočný koncept. „Predstavte si, že tieto dvere sú ako zázračná sprcha. V momente, keď nimi prejdete, tak bude už všetko presne tak, ako to chcete mať. Následne pozorujte vo vašom živote príznaky toho, čo už je inak.“

Prial som si jediné. Nech po tom, čo prejdem „zázračnou sprchou“, tak aby mi ostala tá sebadôvera a voľnosť konečne prežívať emócie a cítiť sa ako plnohodnotný človek so všetkým, čo k tomu patrí. Prial som si, aby mi to vydržalo…

Neskôr som si uvedomil, že Tajovská koučovňa bolo miesto, kde som experimentoval s vytváraním najúprimnejšej verzie samého seba. Vďaka maximálne podpornému, láskyplnému kolektívu s maximálnou možnou vierou v moje zdroje som cítil slobodu byť konečne naozaj samým sebou. vďaka tomu, že som si mohol zažiť túto verziu v Tajove, som následne mal jasno, kam chcem smerovať v živote mimo tohto „zázračného“ miesta.

A na moje potešenie táto „zázračná sprcha“ fungovala aj po tom, čo som odišiel z druhého modulu. Uvedomoval som si to na maličkostiach. Napríklad keď som volal so svojou starou mamkou a nechcel som prestať. Mal som pocit, že spoznávam nového človeka, ktorého som predtým nepoznal.

Väčšina času po tom, čo som v 18 rokoch odišiel z domu, by sa dala charakterizovať ako „boj o prežitie“. Myseľ fokusovala všetkú svoju dostupnú mentálnu energiu na činnosti a aktivity, ktoré bezprostredne napomáhali môjmu prežitiu. Rozprávanie sa so starou mamkou, budovanie hlbokých medziľudských vzťahov, či prežívanie emócii bohužiaľ nepatrili k tým nevyhnutným činnostiam a aktivitám….

Nečakaná komplikácia alebo príležitosť na rast?

No zrazu som bol vo svete, kde som sa cítil maximálne slobodný byť samým sebou.

Súper, s ktorým som celý život bojoval, teraz už nebol ani len na kolenách, ako na začiatku tohto príbehu. Vďaka koučingovému výcviku som mu zasadil tvrdý knockout. Ležal na zemi a rozhodca v ringu sa pri ňom skláňal a začal počítať do 10.

Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem…

No k desiatke sa nedostal. Niekde okolo sedmičky sa stalo niečo nečakané. Už ako som sa začal vyhlasovať za víťaza a otočil som sa chrbtom, tak tento „porazený“ súper sa zrazu postavil, zobral najbližšiu stoličku z hľadiska a zákerne mi ju tresol o hlavu.

Čo v preklade znamená táto metafora? Jednoducho to, že prišla pandémia koronavírusu…

V jednom okamihu som sa zrazu ocitol na zemi ja.

Celé to nové duševné zdravie, ktoré som si hlavne posledné roky intenzívne budoval, bolo zo dňa na deň preč. Nahradil ho strach o moje zdravie (neznámy vírus), o to, že sa nedokážem postarať sám o seba (bol som bez práce a firmy prestali brať nových ľudí) a strach zo straty medziľudského kontaktu (zákaz stretávania sa).

A tak som musel začínať zase od začiatku.

Opäť mi však dobre poslúžil koučingový výcvik, vďaka ktorému som sa naučil klásť si užitočné otázky. Čo mi už fungovalo, vďaka čomu sa mi podarilo dostať sa tam, kam sa mi už podarilo sa dostať, a podobne.

Zvyšné dva moduly sme kvôli korone absolvovali online cez ZOOM (viď fotka hore)

V pamäti mi ostal hlavne posledný štvrtý modul, ktorý pozostával z toho, že každý z účastníkov postupne naživo koučoval s pozvaným koučovacím partnerom resp. partnerkou a my ostatní sme ho sledovali a všímali si jednak zdroje (pozitívne vlastnosti, schopnosti, všetko čo už má) koučovacieho partnera a dávali sme zároveň spolukurzovému koučovi feedback na to, čo bolo v jeho koučovaní obzvlášť užitočné a čo sme sa naučili.

Boli to tri dni, ktoré ma veľa naučili, a zároveň veľmi posilnili moju dôveru v samého seba a v ľudí okolo mňa.

No schválne, skúste si najbližšie dni všímať u všetkých ľudí s ktorými prídete do kontaktu, vrátane seba, len to pozitívne. Čo vám už funguje, čo už máte, aké sú vaše silné stránky, za čo ste na seba hrdí, a ako sa vám podarilo dostať sa tam kde ste dnes.

Zažijete váš vlastný zázrak, to vám môžem garantovať 🙂

A ako teda dnes vyzerá moja koučingová kariéra?

Ehm, zatiaľ nijako. Mal som po skončení kurzu dokopy asi tak päť platených koučingov, keď ma oslovili kamaráti alebo ich známi, ale ďalej som to nijako neriešil.

Zistil som, že stále ma to viac ťahá do biznisového sveta. (Alebo len zase nie som úplne úprimný sám k sebe, hmm?)

Koučingové myslenie však využívam vo všetkom čo robím a ukázalo sa ako náramne užitočné – v komunikácii s ľuďmi okolo mňa, v práci, biznise, osobnom živote, sebarozvoji.

Absolútne mi zmenilo život a vďaka nemu napredujem vo všetkých oblastiach svojho života oveľa rýchlejšie, ako by som napredoval bez neho. Preto každému, kto to so svojim sebarozvojom myslí vážne, odporúčam absolvovať tento koučingový výcvik tiež.

Síce to nie je úplne lacná záležitosť, ale stojí to za to. Každé euro a hodina času, ktorú do toho dáte, sa vám v priebehu života vráti 10-100X násobne.

Predstavte si, že za pol roka získate výkonný luxusný motor „Rolls-Royce“, ktorý odteraz bude poháňať všetky vaše osobné aj pracovné aktivity a pomôže vám v živote dosiahnuť všetko, čo si viete predstaviť.

Dovidenia v Tajovskej koučovni, kamaráti :))

Nakoľko užitočný bol pre teba tento článok?

Klikni na hviezdičku a ohodnoť tento príspevok

Priemerné hodnotenie 3 / 5. Počet hlasov: 6

Buď prvý, kto ohodnotí tento článok.

Čo si prečítať ďalej?

Zdieľaj túto inšpiráciu ďalej:

Be First to Comment

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.