Skip to content

27 rokov v karanténe alebo Ako som prijal samého seba a začal sa mať rád

Toto bude v mojej “novinárskej” kariére najťažší príbeh, aký som kedy napísal. A možno aj najdôležitejší. 

Prvý raz, keď som tento text začal písať, sa mi spustili také nekontrolovateľné emócie a slzy, že som nevedel pokračovať a musel som sa k tomu vrátiť až o niekoľko hodín neskôr. Čo vám poviem, je to veľmi úprimná spoveď…

Kde začať…

Od útleho veku, možno od narodenia, niečo nebolo so mnou v poriadku. Vtedy som to však nevedel, prišiel som na to až nedávno. A jasnú príčinu neviem dodnes. 

Z nejakého dôvodu som sa v tomto svete necítil bezpečne. A keďže som sa necítil bezpečne, tak sa nevedel ľuďom dôverovať. Nikomu. 

A to bol problém, lebo dôvera je základným pilierom akéhokoľvek medziľudského vzťahu. A toho som nebol schopný…

To logicky znamenalo aj neuveriteľne hlboký a nikdy nekončiaci skľúčujúci pocit vnútornej samoty bez ohľadu na to, koľko ľudí bolo okolo mňa. Bez ohľadu na to, že som mal dvoch milujúcich rodičov, ktorých by mi väčšina ľudí mohla len závidieť. Ja som ich lásku nevedel cítiť…

A ako “bonus” k tomu všetkému som mal neznesiteľný panický strach z odmietnutia akéhokoľvek druhu. 

Jedna z mojich prvých spomienok pochádza zo škôlky, mohol som mať tri alebo štyri roky. Počas spoločného programu mi bolo treba na WC. Na to, aby som mohol ísť na záchod, by som musel zdvihnúť ruku a vypýtať sa pred celou triedou.

Obrovský strach z odmietnutia mi to však nedovolil. Asi si teda viete predstaviť, ako to dopadlo…

Ale…darilo sa mi aj napredovať. Keď už som prešiel na základnú školu, tak tam som sa vypýtať na WC už vedel! Využíval som to hlavne na jedinej spojenej dvojhodinovke, ktorú sme mali – výtvarnej výchove. 

Jednoducho som nevedel vydržať 90 minút zavretý bez prestávky v jednej miestnosti s toľkými ľuďmi bez toho, aby som dostával panické záchvaty. A tak som sa jednoducho v polovici vypýtal na záchod, aj keď mi nebolo treba…

Láska sa nedá vyhrať

Samozrejme s nulovým sebavedomím, žiadnym rešpektom voči samému sebe a žiadnym kamarátom, som bol veľmi ľahkým terčom na šikanu a výsmech, čo sa prenieslo neskôr aj na gymnázium. 

Najsmutnejšie na tom bolo, že to častokrát nebolo len zo strany spolužiakov, ale aj učiteľov. 

“Valerián, teba čaká veľká budúcnosť. Podľa mňa budeš mať jedného dňa pod sebou stovky ľudí…” predniesol raz triedny, slovenčinár, pred celou triedou. Zdvihol som hlavu. Žeby ma konečne aspoň raz išiel pochváliť? Následne však doplnil: “…keď budeš kopať hroby na cintoríne.

A moja nulová sebadôvera sa v tom momente prepadla do mínusových hodnôt. Pritom som tak veľmi túžil po láske a prijatí. Po tom, aby som sa necítil tak sám. 

Mal som (a mám) dvoch súrodencov. Mladšieho brata a staršiu sestru. Pamätám si ako sme počas leta chodili spolu večer aj s rodičmi na cyklistický chodník z Popradu do Svitu. Približne 8 kilometrov…

Vo Svite som vždy schádzal z bicykla úplne vyčerpaný, dych som naberal ešte niekoľko minút. Prišiel som suverénne ako prvý. Ako jediný som to totiž bral ako súťaž. Kto príde prvý, tak získa lásku našich rodičov. Prišiel som vždy prvý, ale “vyhrať” sa mi nikdy nepodarilo.

Vtedy som ešte vôbec nechápal čím to je. Nemal som sám seba rád a považoval som sa za menejcennú bytosť.

Mimochodom, letá boli úplne najhoršie. Nebolo treba chodiť do školy a učiť sa a robiť úlohy. Minimum externého “hluku” a veľa času v mojej hlave. Bolo to veľmi nepríjemné. Naozaj temné myšlienky. Vtedy som ešte nevedel, že sa to volá depresia.

A keďže som vám sľúbil úplnú úprimnosť tak tu je jedna z myšlienok, za ktorú som sa ešte donedávna hanbil a nemal sám seba rád.

V tom veku som si nevedel predstaviť žiť vo svete kde nebude existovať jediný koncept, kde som sa cítil aspoň trocha bezpečne – náš rodinný dom spolu s mamkou a ockom. 

S rodičmi sme boli na dvoch dovolenkách v Chorvátsku s karavanom. 

Častokrát som mal v hlave predstavu, že pôjdeme všetci traja spolu na takú dovolenku aj keď ja budem mať 40 rokov. Oni 66 a 76 rokov. Ja budem šoférovať a naschvál to stočím niekde do útesu. Možnosť sveta bez nich, bez tohto základného konceptu, bola v tom období pre mňa jednoducho príliš zničujúca…

Ideme ďalej?!

Pre tých, ktorí sa tu zastavili a nevedia, či to zvládnu čítať ďalej. Sľubujem, už nie sme až tak ďaleko od momentu, kedy sa to postupne začne otáčať k lepšiemu 🙂 

Napokon prešlo odvtedy pár rokov a keď som mal 18 tak som sa rozhodol odísť študovať na Karlovu Univerzitu do Prahy, 600 kilometrov od rodného Popradu a dokonca som sa rozhodol živiť sa sám. 

A prečo som si vybral Karlovu Univerzitu, v mojich očiach top najuznávanejšiu v Česku a na Slovensku? Opäť to bola potreba získať externé uznanie, ale hlavne lásku od rodičov. Dávali mi ju, ale ja som si to vtedy neuvedomoval. Jednoducho som ju nebol schopný prijať…

Rozhodnutie začať živiť sa sám bolo pre mňa niečo ako “mission impossible”, ale chcel som pomôcť rodičom, aby dokázali splácať vysokú hypotéku na náš rodinný dom. Jediné miesto, kde sa môžem vrátiť a cítiť sa bezpečne, pamätáte?

Ešte sa k tomu vrátime…

Epický moment ako z filmu sa odohral 2. októbra 2011. Jednosmerný lístok na nočný vlak do školy do Prahy bola v podstate posledná vec, ktorú mi rodičia kúpili. 

Lôžko sa mi už neušlo a tak som ležal na troch sedačkách a snažil sa zaspať. Neúspešne. Neviem, či som sa niekedy bál viac ako počas tých ôsmych hodín. Čakalo ma nové mesto, noví ľudia, nová škola. Musel som sa o seba postarať úplne sám. 

Pamätám si, ako išla okolo revízorka. Naše pohľady sa na moment spojili. Musela vidieť ten obrovský strach v mojich očiach. Ani neskontrolovala môj lístok a išla ďalej…

Ráno som v Prahe vystúpil ako iný človek. Celý svoj vnútorný svet, akýkoľvek náznak emócií som zavrel do železobeténového sarkofágu. V novom meste, s novými ľuďmi a v nových situáciách bolo proste príliš nebezpečné niečo cítiť…

Nasledoval boj o prežitie. Celý deň v škole a keď som prišiel na intrák, tak som musel pracovať, aby som si zarobil na živobytie. Boli situácie, keď som mal v peňaženke stovku (cca. 4€), na účte nulu a nevedel som, za čo sa najem o dva dni.

Nemal som žiaden čas pre seba, môj svet sa zúžil len na školu a prácu. Jediným cieľom bolo prežiť. Samozrejme v hlave som mal stále všetkých tých “démonov”, ktorí sa tam nazhromaždili – absolútna izolácia, samota, mínusové sebavedomie a nulová sebahodnota.

Našťastie som tie veci až tak nepociťoval, lebo som si ich vtedy neuvedomoval. Emócie boli stále vypnuté…

A nič sa nezmenilo ani po deviatich mesiacoch v Prahe, kedy mi zomrel starý ocko a ja som mu išiel na pohreb. Všetci plakali a smútili. Ja som chcel plakať a smútiť tiež. Nedalo sa mi. Nevedel som to. Bol som úplne emocionálne zablokovaný. Nič som necítil. Preto som o sebe začal pochybovať ešte viac. Pochyboval som či som vôbec človek…

Čarovná Zuzka

Na pozitívnejšiu nôtu. Keď som bol v druhom ročníku, tak som spoznal medičku Zuzku. Ona bola v Bratislave, ja v Prahe. Písali sme si asi mesiac, naživo sme sa videl dokopy dvakrát. Ani neviem ako sa to stalo, a dali sme sa dokopy. 

Bola v mojich očiach príliš skvelá, a tak som bol ochotný otvoriť štrbinku na mojom betónovom sarkofágu. Pamätám si, ako som po prvom stretnutí v Bratislave rozmýšľal, aká je super, a že si musím kúpiť nové tenisky, lebo inak sa jej nebudem páčiť a nedáme sa dokopy. 

Druhykrát ona prišla do Prahy. Preskočila iskra. Aj bez nových tenisiek. Prvýkrát v živote som bol na rande, prvýkrát som sa bozkával. Prvýkrát som bol vo vzťahu. Mal som vtedy 20 rokov. 

Vďaka Zuzke som sa dokázal vo veľa veciach prekonať. Postupom času som ju tiež začal považovať za osobu v ktorej spoločnosti sa cítim bezpečne. A zároveň som nechcel o ňu prísť. 

Opäť spomienka. Mali sme ísť na jedno podujatie blízko Balatonu. Zuzka vybavila odvoz v aute s jej kamarátmi, ktorí sa tam chystali tiež. Najprv som o tom nechcel ani počuť. Sadnúť si do auta s “cudzími” ľuďmi? Ani náhodou. Považoval som to za príliš nebezpečné. 

Nakoniec však zabral argument, že vlakom by to namiesto 1,5 hodiny trvalo štyri hodiny. A že tam samozrejme ona bude so mnou tiež…

Vydržalo nám to spolu niečo vyše 2,5 roka. Vďaka tomu som sa posunul čo sa týka komunikácie a interakcie s inými ľuďmi. Tiež sa znížil okruh situácii, ktoré mi boli vyslovene nepríjemné. Už som si napríklad vedel sadnúť do auta s niekým, koho nepoznám 🙂 

Po Zuzke prišla Milka. Najprv sme boli len veľmi dobrí kamaráti. Aj ona sa práve s niekým rozišla, a tak nám to obom padlo vhod. Milka bola v mojich očiach úplne dokonalá. Železobetónový sarkofág môjho vnútra sa pri nej pootvoril tak, ako ešte nikdy.

Milka mala tiež talent pýtať sa veľmi dobré otázky. Jeden večer na Mlynoch bol naozaj výnimočný. Po sérii jej otázok som sa zrazu pristihol, že mám v očiach slzy. Po dlhých rokoch bez emócií som opäť bol schopný plakať! 

Nepodarilo sa mi však prekročiť svoj tieň. V hlave som mal neustále pocit, že nie som pre Milku dosť dobrý, aby ma ľúbila. A že celkovo nie som dosť dobrý na to, aby ma ktokoľvek ľúbil. A tak to išlo do stratena…

Bol som z toho úplne zdevastovaný. Cítil som obrovskú bolesť, ktorá trvala asi mesiac. Potom to zrazu z ničoho nič prestalo. Už som to nezvládal, a tak mozog vyhodil poistky. Opäť ostalo v mojom vnútri len jedno veľké prázdno.

Našťastie bol akurát koniec školského roka, a tak som sa z intráku spakoval na tri mesiace domov. Do nášho rodinného domu k mamke a ockovi. Jediná istota bezpečia v mojom živote, pamätáte? Neviem, či by som to dal, ak by som nemal túto možnosť.

Sebarozvoj ako “všeliek”

V tomto období sa začalo obdobie priam až nadľudského sebarozvoja. Zaprisahal som sa, že už v živote nechcem cítiť takú bolesť. Mojou stratégiou bolo zapracovať na sebe a stať sa mužom, ktorý bude dosť dobrý na to, aby ho vedeli ľúbiť ženy. Ženy ako bola napríklad Milka. 

23-ročný Valerián vtedy ešte nevedel, ako veľmi sa mýlil vo svojej analýze príčiny problému. Ale nechajme ho ešte chvíľu v tom. Pomôže mu to v ďalšom živote 🙂

Každopádne po návrate do Bratislavy som začal makať ako zmyslov zbavený. Bolo jedno či je večer, víkend alebo sviatok. A keď som práve nepracoval, tak som bol na nejakej prednáške či workshope, alebo som sa sám doma vzdelával. Každú sekundu, ktorú som nestrávil sebarozvojom, som považoval za úplne stratenú.

Do toho sa naši rozviedli a predali náš rodinný dom. To vyhnalo moju potrebu pracovať na sebe do astronomických výšok. Kvôli veľkému stresu som v najbližších mesiacoch pribral 6-7 kíl. Prišiel som o svoju jedinú istotu bezpečia, ak by sa niečo zase stalo. Fuck! 

Vtedy som si to ale samozrejme takto neuvedomoval.

Trvalo mi skoro rok, kým som sa odvážil ísť von s ďalšou ženou. Po pár neúspešných pokusoch mi prišla do cesty Veronika. Scenár sa zopakoval. Opäť som ju videl ako úplne dokonalú voľbu, postavenú na piedestále a svoje celoživotné šťastie som podmieňoval tým, že sa dáme dokopy, zoberieme sa a budeme mať spolu deti.

Toto presvedčenie bolo zároveň postavené na pochybnostiach o sebe samom a chronickom strachu z odmietnutia. Inými slovami to bolo odsúdene na zlyhanie.  

Keď mi pár týždňov po našom prvom drinku napísala, že randí s niekým druhým, a nebolo by k nemu fér, aby sa so mnou znova stretla, tak sa môj svet opäť zrútil.

Do toho som na účte nemal žiadne peniaze, lebo som tri mesiace makal na vlastnom biznise, ktorý mi nič nezarábal. A vyzeralo to, že ani nestihneme spustiť kampaň, kvôli ktorej som ukončil všetky platené spolupráce. 

O celkovom pocite izolácie, samoty a pocite, že nie som dosť dobrý na to, aby ma niekto niekedy ľúbil už ani nehovorím. Tie tam boli stále…

Najväčší prúser však bol, že už som sa nemohol vrátiť do nášho rodinného domu k mamke a ockovi, do bezpečného úkrytu. Ten bol už dávno predaný. Keď som ich bol pozrieť v ich nových bydliskách, tak som sa tam cítil už len ako hosť. 

Donútený čeliť problémom

Nedokázal som už ujsť od svojich problémov, ktoré sa v hlave kopili…

Najbližší rok považujem za najťažšie obdobie v mojom živote. Pamätám si, že mojím mottom bol citát od Winstona Churchilla:

“Keď prechádzaš peklom, nezastavuj sa.”

Vtedy som nevedel čo prežívam, ale zrejme to bola depresia. Mal som ráno problém vstať z postele, častokrát som potreboval dve až tri hodiny od momentu, kedy som sa zobudil, do momentu, kedy som reálne mal energiu vstať. Niektoré dni som zvládol aspoň zmáknuť najdôležitejšie úlohy do práce, iné dni ani to. 

Mojím jediným cieľom bolo existovať a vydržať to nejako do večera. Potom si pospať prerušovaným spánkom a na druhý deň kolečko zase dookola. V niektorých obdobiach to bolo absolútne neznesiteľné.

V obdobiach, kedy to bolo najhoršie, som sám sebe zakázal chodiť na balkón v našom byte. Pre istotu. Bál som sa svojej skratovej reakcie…

Jediné, čo ma v týchto momentoch držalo nad vodou bola viera v Boha, 0,01% nádej, že jedného dňa sa to zlepší…a kamarátka Sára. Posledné menované urobilo asi najväčší rozdiel.

Prvý raz v živote som mal niekoho, komu sa môžem zdôveriť. (Mimo toho jedného partnerského vzťahu) Samozrejme, Sáre som nehovoril ani zďaleka všetko. Trúfol som si len na 20% povrchových vecí. Bál som sa, že ak by som jej povedal viac, tak sa na mňa vykašle ako všetci ostatní ľudia dovtedy…

Bol to naozaj ťažký rok a veci sa menili k lepšiemu len veľmi slimačím až žiadnym tempom. Prejdime preto ku kľúčovému zlomovému momentu. 

V rámci Nexterie (trojročný rozvojový program založený na neformálnom vzdelávaní) som absolvoval desaťdňový kemp zameraný na sebapoznanie. Tam som si uvedomil dve veci. 

Prvou bol fakt, že považujem sám seba za menej hodnotného ako všetkých ostatných ľudí okolo mňa a že uprednostňujem všetkých ľudí okolo mňa na úkor seba samého. Zúfalo túžim po láske a prijatí, a preto obetujem seba pre potreby druhých. 

Druhú vec som si uvedomil pri cvičení “Predstavte si, že by ste za 30 dní zomreli. Ako by ste tieto dni strávili?” Ja som v odpovedi mal jedine to, koľko času by som strávil s mamkou, ockom, bratom, sestrou atď. S ľuďmi, na ktorých som nemal celý dovtedajší život čas…

Sebapoznaniu a vnútornej práci na sebe som začal vynakladať viac a viac energie, v priemere možno aj tri-štyri hodiny denne. Vďaka tomu som začal robiť síce maličké, ale postupné pokroky. 

Ako som sa posunul vďaka Lady Gaga

Ďalšim zlomový bod prišiel o niekoľko mesiacov. Počúval som práve pesničku Shallow – od Lady Gaga, keď zrazu zaznel verš. “Tell me something boy, aren´t you tired trying to fill that void. Or do you need more? Ain´t it hard keeping it so hardcore?” (Vo voľnom preklade “Povedz mi niečo, chlapec. Nie si už unavený z naháňania sa za zaplnením toho prázdneho miesta? Potrebuješ ešte niečo viac? Nie je ťažké udržiavať si to takto náročné?”)

Celý život mi prebehol v pár sekundách pred očami. Spievalo sa tam presne o mne. Celý život som sa naháňal za externou validáciou, láskou a potrebou vyplniť to prázdne miesto. A bolo to sakramentsky náročné! 

Ešte som nevedel, ako to riešiť, ale už som aspoň vedel, kde je problém. 

V nasledujúcich dňoch a týždňoch sa mi začali postupne vybavovať spomienky z detstva a dospievania, o ktorých píšem vyššie, ale myseľ mi ich zatiaľ držala v úzadí lebo by boli príliš bolestivé na spracovanie.

Po pár mesiacoch som sa následne prvý raz rozhodol vyhľadať odbornú pomoc. Možno sa pýtate, prečo som tak neurobil skôr. Jednoducho som si to nemohol dovoliť a zároveň nebol som na tom vnútorne tak dobre, aby som bol odvážny zdôveriť sa s týmito vecami niekomu ďalšiemu.

Dodnes si pamätám vystrašenú tvár psychoterapeutky na prvom sedení, keď som na ňu vybalil veci, ktoré ma trápili. 

Ako nie som schopný nadviazať medziľudský vzťah, cítiť emócie, že nie som dosť dobrý na to, aby ma niekto ľúbil a že ak by sa vtedy niečo stalo mamke, ockovi, Sáre alebo komukoľvek blízkemu, tak by mi to bolo jedno, lebo som nič necítil a nevedel som ani ako to vyzerá mať pocit, že mi niekto chýba.

A ako by som to všetko chcel vedieť cítiť…

Malými krôčikmi sa situácia opäť posúvala dopredu. Jedným z prvých a zároveň top uvedomení ako výsledok psychoterapie bolo pre mňa, keď som zistil, že človek vlastne môže mať a budovať medziľudský vzťah so svojimi rodičmi. Následne aj súrodencami. 

Dovtedy som to nevedel. Jediný vzťah, ktorý mal pre mňa dovtedy hodnotu bol ten romantický, následne možno z časti kamarátsky…

Po piatich sedeniach som si myslel, že už situáciu zvládnem sám a tak som stretnutia s psychoterapeutkou prerušil. Bol som ešte ďaleko od pravdy, aj keď som postupne robil pokroky.

Prvé sebaprijatie

Jeden z najväčších v tej dobe sa stal v júli daného roku 2019. Počas meditácie som prvý raz prijal samého seba takého aký som, aj so všetkými negatívami a začal som mať sám seba rád aspoň na nejakej základnej úrovni. Dovtedy som sám seba väčšinou len spochybňoval, lebo všetky veci, ktoré sa mi diali, som považoval za svoju vinu. 

Neviem úplne bližšie popísať, čo sa vlastne stalo…

A čo bolo teda inak? 

Na druhý deň som sedel vo svojej izbe. Zrazu som si uvedomil, aké je tam zvláštne ticho. Predtým som to nezažil. 

Uvedomil som si, že zrazu mi v hlave nebehá zďaleka toľko myšlienok. Keď som sa nad tým zamyslel hlbšie, tak som prišiel na to, že predtým som drvivú väčšinu času trávil buď myšlienkami o minulosti, alebo o tom, aké super to konečne bude v budúcnosti. 

Prítomnosť bola predtým jednoducho taká bolestivá, že som v nej netrávil takmer žiaden čas. 

Taktiež sa postupne začal vytrácať vyššie spomínaný chronický strach z odmietnutia. Začal som si to uvedomovať na malých situáciách. Zrazu keď som sa s niekým rozprával, tak mi v hlave nevírili myšlienky na to, že by som mal čím skôr ten rozhovor ukončiť, lebo inak ho ukončí druhá strana a potom to bude veľmi bolestivé.

Alebo som nerozmýšľal celých desať minút pred vystúpením z kupé vo vlaku, či sa mám pozdraviť a aká je šanca, že sa mi aj odzdravia ľudia naspäť. Predtým to bola pre mňa celá veda…

Myslel som si, že už mám vyhraté, no nebolo tomu tak. Stále som žil v podmienečnom svete. Hovoril som si, že budem v poriadku keď sa dám dokopy s danou konkrétnou ženou alebo budem v pohode, keď vybudujem miliardovú firmu. 

Tiež som začal trpieť krízou identity. Zrazu som nevedel, kto som. Mal som pocit, že celý môj život bol riadený silnými vnútornými tlakmi, ktoré ma nútili, aby som išiel istým smerom. 

V celoživotnej snahe zapáčiť sa ľuďom a získať si ich pozornosť som sa vždy prispôsoboval a robil som to, čo som si myslel, že chcú oni a nie to, čo som chcel ja. 

Najväčšia otázka pre mňa teda bola, kto je skutočný Valerián. A čo vlastne v živote chce. 

Stále som sa v tomto svete necítil bezpečne a podmieňoval som dosiahnutie stavu bezpečia a šťastia získaním pár riadkov vyšše spomenutých konkrétnych vecí. Hlboko vo vnútri som už asi aj  vedel, že tadiaľ cesta nevedie, len som si to ešte nebol ochotný priznať. 

Keďže som situáciu opäť prestal sám zvládať, tak som sa vrátil k psychoterapii…

Londýnska misia s prekvapivo rýchlym koncom

Následne, v poslednom zúfalom pokuse získať lásku a uznanie som sa rozhodol presťahovať sa do Londýna. Áno, čítate správne. Takmer zo dňa na deň som odišiel zo známeho prostredia, od rodiny, kamarátov (ktorých už bolo oveľa viac ako len jedna Sára!) lebo som sa snažil v sebe zaplniť to prázdne miesto, o ktorom spievala Lady Gaga. 

Rapídny prechod do Londýna bol dosť hardcore, keďže som zo dňa na deň opustil celé prostredie v ktorom som sa cítil bezpečne. Preto som si v Londýne zažil aj momenty silných panických záchvatov, počas ktorých som sa bál výjsť aj z vlastnej izby na ubytovaní, ktoré som mal cez AirBnB.

Jednoducho som sa cítil príliš ohrozený ľuďmi, ktorí bývali vo vedľajších izbách…

Londýn mal však jednu obrovskú výhodu. Mal som veľa času pre seba. Robil som väčšinu času z domu a skoro nikoho som tam nepoznal, takže som mal minimum stretnutí, a na podujatia sa mi veľmi chodiť nechcelo, lebo som býval 1,5 hodiny MHD od centra. 

Vďaka tomu som začal viac cvičiť, meditovať, chodil som sa prechádzať, pozeral som filmy. Cez víkend som zásadne nepracoval. V sobotu som sa venoval sebarozvoju a KPI na úspešnú nedeľu bola hodinová prechádzka a tri pozreté filmy na Netflixe 🙂 

Do Bratislavy som sa opäť po necelých dvoch mesiacoch vrátil niekedy v polke decembra. Postretával som sa za týždeň so všetkými kamarátmi a následne som išiel za rodinou. A tak nejak som si začínal uvedomovať, že do Londýna sa už nechcem vrátiť…

Začínal som totižto nachádzať ten chýbajúci kúsok, za ktorým som sa toľko naháňal. Začínal som ho nachádzať v sebe, vďaka tomu, že som venoval čas budovaniu vzťahu samého so sebou. A fungovalo to…

Bol som schopný pustiť sa tých konceptov v ktorých budem v bezpečí – či už miliardový biznis alebo konkrétna žena s ktorou vzťah by ma mal urobiť šťastným. Nebolo to ale vôbec ľahké.

Pár dní po definitívnom rozhodnutí, že sa nevraciam do Londýna, som cestoval z Popradu do Lučenca vlakom za ockom. Prestupoval som vo Vrútkach. Bol som hladný, nevyspatý, mal som zlú náladu a ešte som sa stále vyrovnával s definitívou opustiť bezpečné piliere môjho života, ktoré ma posledné roky držali pri živote…

Stál som na veľmi úzkom nástupišti a čakal som na vlak. V momente, ako začal prichádzať, sa v pozadí v hlave ozval pochybovačný deštruktívny hlas so slovami: “Nebolo by jednoduchšie, ak by si skočil pod ten vlak?” 

Racionálna časť mysle ma viedla k tomu, aby som urobil polkrok dozadu (viac sa nedalo) a stál tam ako prikovaný, až kým vlak nezastaví. 

Nastúpil som a sadol si na miesto. Až v tom momente som si uvedomil, aké vážne to so mnou celé tie roky boli a že môžem ďakovať Bohu za to, že som stále tu, žijem, dýcham a že som to celé prežil bez väčšej ujmy. 

V januári som následne bol v Londýne už len na otočku zobrať si veci.

Koncom toho mesiaca som absolvoval (zatiaľ) posledné stretnutie u psychoterapeutky. Cítil som, že ďalej touto cestou zvládnem kráčať aj sám.

Začína sa diať zázrak

Tiež som sa prihlásil na polročný výcvik koučingu orientovaného na riešenia so začiatkom hneď v januári. Už prvý trojdňový modul v Tajove, kde výcvik prebiehal, mi výrazne pomohol posilniť sebavedomie, vieru v samého seba a v moje schopnosti. Pomohol mi aj viac dôverovať ostatným ľuďom a necítiť sa tak v ohrození.

Druhý večer výcviku sa stal menší zázrak. Po skončení oficiálneho programu sme sedeli dole v “sklípku”, popíjali a kecali o všetkom možnom. Zrazu si výcvikový kolega a budúci kouč Vladko sadol za klavír a začal hrať. 

Bolo to nádherné. Myslím, že hral skladbu “River flows in you” od Yirumu. Zatvoril som oči a snažil som sa si to vychutnať. A zrazu sa to stalo. Moment absolútneho sebaprijatia.

Videl som pred očami dnešného 27-ročného Valeriána ako objíma malého Valeriánka v škôlke, či Valeriána, ktorý sa naháňa na bicykli do Svitu, je úplne vystrašený vo vlaku do Prahy, leží v depresiách v posteli a nemá energiu vstať, či stoji na vlakovom nástupišti vo Vrútkach.

…a tiež ako mu hovorí, že sa nemusí báť, že je silný a odvážny, a že jedného dňa to bude v poriadku. Že môže byť hrdý na to, kým je. Že sa už viac nemusí skrývať. Že jeho hodnota nie je nižšia, ale rovnaká ako hodnota ostatných ľudí. Že nemusí o sebe pochybovať a môže už mať sám seba konečne rád, takého aký je. Že je „good enough“ na to, aby ho ľudia okolo neho milovali.

Bolo to tak krásne a čarovné…

A kde som teda dnes? 

Občas ma ešte stále chytí panický záchvat alebo krátky pocit nebezpečia a bezmocnosti. Je to však už zvládnuteľné a viac-menej pod kontrolou.

Uvedomujem si svoju nedokonalosť a som s tým úplne v poriadku. Snažím sa nepodmieňovať svoje šťastie ničím iným, iba láskou k sebe samému a žitím v prítomnom okamihu.

V rámci posledných mesiacov mojej cesty som tiež dostal jednu skvelú radu, ktorou sa snažím riadiť.

„Najväčší dar, ktorý môžeš dať sám sebe, je milovať sa taký, aký si, so všetkými dobrými aj zlými stránkami. Najväčší dar, ktorý môžeš dať ľuďom okolo seba, je milovať ich takí, akí sú, so všetkými ich dobrými aj zlými stránkami.“

Zároveň som vďačný za všetky prekážky, všetku bolesť a strachy, ktoré som musel na mojej ceste prekonať. Bez toho by som sa nestal človekom, akým som dnes. Som na seba hrdý za to, že som sa nevzdal, že som aj v najťažších situáciách preukázal aspoň štipku odvahy.

Som na seba veľmi hrdý za to, akým človekom som sa na mojej ceste stal. 

Otázka na zamyslenie:

Za čo si na seba hrdý/hrdá vo svojom živote ty? Akú náročnú situáciu si už zvládol/zvládla? Ako to vieš využiť na svojej ďalšej ceste?

Páčil sa ti tento článok? Tak mi daj tvoj e-mail a ja ti dám echo, keď vyjde ďalší!

* Povinná položka

Nakoľko užitočný bol pre teba tento článok?

Klikni na hviezdičku a ohodnoť tento príspevok

Priemerné hodnotenie 4.8 / 5. Počet hlasov: 25

Buď prvý, kto ohodnotí tento článok.

Čo si prečítať ďalej?

Zdieľaj túto inšpiráciu ďalej:

One Comment

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.